PREČÍTAŤ TENTO ČLÁNOK

Dve stratené holubice 3. kapitola

30. listopadu 2012 v 22:03 | Jane |  Dve stratené holubice
3. kapitolka MrkajícíMrkajícíUsmívající se


Až v mojej izbe si Victoria poriadne oddýchla, no aj tak sa stále nervózne pozerala z okna.
"Neprídu sem. Do domov nechodia," šomrala si skôr pre seba, než pre mňa. Ešte stále som to nechápala. Po prvé: tých vlkov som nevidela, takže ani neviem, prečo nie sú normálni. A po druhé: Victoria pred nimi utiekla. Pozerala som sa na ňu, kým neodvrátila pohľad od okna.
"Čo sú zač tí vlci?" Najprv si sadla do kresla a potom sa pustila do vysvetľovania:
"To nie sú vlci, ale niečo ako... vlkolaci. Majú strážiť toto mesto a okolie pred upírmi, ako som ja," odfrkla si povýšenecky. "Ale nikdy ma nedostanú. Mám dar. A okrem toho..." Prerušila som ju.
"Aký dar?"
"Ako by som ti to... Vieš, že upíri majú dary, nadania a schopnosti. Mojou schopnosťou je... niečo ako utekanie. Dokážem utiecť aj pred celým klanom upírov. Môžem pokračovať? Dobre. Okrem toho sú o dosť pomalší, ale vynahradzujú si to ich silou. Počula som, že to vlastne ani nie sú vlci, ale akýsi smradľaví pubertiaci. A keď som za tebou prišla do lesa, počula som ich, preto som musela rýchlo ujsť. Človeku totiž neublížia, ale nám, upírom, áno."
Pri jej opise mi padla sánka. Spomenula som si na Jakea na pláži v La Push. Na legendy... o vlkoch. V tej chvíli sa mi zatočila hlava a takmer som odpadla. Zosunula som sa na zem a začala som rýchlo dýchať. Ledva som cítila, ako ma Victoria chytila za hlavu skôr, než som dopadla na zem, no jej ľadové prsty ma prebudili a znova som otvorila oči.
"Preboha, Bella, čo ti je? Nemala som ti to hovoriť," šomrala si.
"Nie, to je v poriadku. Vravela si vlkolaci?" Ešte stále sa mi točila hlava, ale už som dokázala sledovať okolie. Victoria prikývla a pustila ma. Posadila som sa na posteľ. Jake? To nie, neverím. Ani tomu, že by sa mohol stať... vlkolakom, ani tomu, že by chcel zabiť niekoho z upírov.
"Bella, čo sa deje?"
"Viem... Asi viem, kto to je," oboznámila som ju a snažila som sa zredukovať si myšlienky.
"Kto?"
Povedala som jej všetko. O Jakeovi a jeho rýchlom vývoji, o Samovej sekte, o agresívnosti chlapcov z La Push, aj o jeho tichom odchode z môjho života.
"Takže už viem, kde ich treba hľadať. To veci celkom urýchľuje," šomrala si, keď som skončila s mojim siahodlhým monológom. Vystrašene som sa na ňu pozrela. Jakeovi nesmie ublížiť! Bez akéhokoľvek vedomia, na čo sa chytám, som jej čo najsilnejšie stisla ruku a zaprosila som.
"Nie! Nesmieš mu ublížiť! Je to môj kamarát aj po tom, čo mi spravil. Prosím, nie." Všimla som si, ako jej zčernali oči a odrazu si vytrhla ruku z môjho zovretia a vyskočila na nohy. Zavrčala a podišla ku mne.
Pozerala som sa do jej čiernych očí. Stále sa ku mne blížila, no potom sa narovnala a sklonila hlavu.
"Prepáč. Nebola som na love. Neovládam sa." Znovu si sadla na zem a znova mrzuto sklonila hlavu.
"To nič, nemôžeš za to, ja som bola hlúpa. Ale sľúb mi, že mu neublížiš," poprosila som ju a strach sa zo mňa vytratil rovnako náhle ako prišiel. Jej oči boli znova spoly červené, spoly čierne.
"Bella, on ide po mne rovnako, ako ja po ňom. Ak ich nezabijem, zabijú mňa."Na chvíľu som sa zamyslela.
"Dobre, ale aspoň mi sľúb, že mu ublížiš len v záujme obrany."
"To sľubujem. Neboj sa, nemám v pláne chystať sa do... La Push." Oddýchla som si. Ešte chvíľu sme sa rozprávali, keď zaštrngotal kľúčik vo vchodových dverách.
"Bella, stretneme sa zajtra. Dnes musím ísť na lov. Inak sa bojím, že by som sa zajtra nemusela ovládnuť," šepla a podišla k oknu. Zamávala som jej na pozdrav. Skočila z okna, nehlučne pristála na zemi a keď som sa z neho pozrela, videla som len červenú škvrnu miznúcu v lese.
Do večera sa nič zvláštne nedialo. Charlieho ani neprekvapilo, keď som sa s ním nešla pozdraviť, pretože nadchádzajúc na predošlé mesiace už bol zvyknutý na ignoranstvo.
V podvečer som si ľahla a otvorila Shakespeara - Búrka. S touto knihou som zaspala.
Snívalo sa mi o vlkoch, ktorí boli čudne znetvorení, bieli ako sneh. Naháňali Victoriu, ktorá sa im v snahe uniknúť, vrhla dolu zo skaly.
Otvorila som oči do tichej bezmesačnej noci. Páni, mne už fakt začína šibať. No prebudil ma zvuk, ako keby niekto hádzal niečo na okno. No Victoria by si len otvorila a vošla, no nie? S malou dušičkou som sa vybrala k oknu a otvorila ho. Potom som odstúpila a čakala.
Ktosi sa prehupol cez okno a skočil do vnútra do izby. Vykríkla som a pozerala sa, ako sa hora svalov narovnala. Ten niekto mal krátke čierne vlasy a oči. Bol oblečený len v kraťasoch a bol bosý. A zrazu som mu v tvári spoznala...
"Jake!" vykríkla som a hodila som sa mu okolo krku. Oproti Victorii bol Jacob až nepríjemne pálivý. Akoby mal teplotu.
"Bella," odzdravil sa mi zvláštnym prázdnym hlasom, ale objal ma. No po chvíli si ma od seba odtiahol.
"Prečo celá tvoja izba smrdí od..." Nedokázala som pochopiť význam tejto vety. Moja izba smrdí? Neriešila som to.
"Jacob... Ty si... vlkolak?" spýtala som sa ho na rovinu. Chvíľu na mňa zarazene pozeral, potom prikývol.
"Odkiaľ to vieš? To ti povedal ten upír, čo bol u teba?" Ako on mohol vedieť o Victorii? Prikývla som aj ja.
"Cullen sa vrátil?" otočil sa na mňa. Dofrasa, ako on vie o tom, že Cullenovci sú upíri? Záporne som pokrútila hlavou.
"Do kelu, Bella, kto bol s tebou v izbe a v lese?" Už som radšej nekomentovala jeho zdroj informácií.
"Do toho ti nič nie je," šepla som. Ešte raz sa na mňa zahľadel a znova skočil z okna von do tmy.
Jeho zvláštnej návšteve som nepochopila. Znova na mňa začala doliehať únava a skôr, ako som sa nad tým vážnejšie zamyslela, som zaspala.


P. S.: V budúcej kapitole sa môžete tešiť na pohľad našej Victorie. :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lexi Lexi | 1. prosince 2012 v 19:28 | Reagovat

Teším sa na ten Viktóriin :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama