PREČÍTAŤ TENTO ČLÁNOK

1. Časť: JEDEN A PÓL SMRTI

18. prosince 2012 v 21:19 | Lexi - teraz NAOZAJ JA |  Klaroline & Datherine
Okey, hneď vám vetko vysvetlím Smějící se Na stránke píšeme spoločný príbeh, a túto časť som písala ja, budem sem pridávať aj iné pod mojim menom, takže aby ste vedeli, toto som naozaj ja Mrkající Je to Klaroline, ale aj Datherine S vyplazeným jazykem Niesom si istá, ako to dopadne, lebo nás píše 12, ale malo by to byť fajn :)) Tak čítajte a píšte komentáre Usmívající se



"Caroline," ktosi ku mne zozadu pristúpil a jemne sa mi dotkol ramena.
Zľakla som sa a prudko sa otočila. Zelenomodré oči na mňa upierali svoj prosebný pohľad.
"Klaus?"
"Mám pre teba darček," šibalsky predniesol.
Nechápavo som na naňho zahľadela. Odhalil ešte krvavé tesáky, zdvihol ruku. Zvýskla som. Pred očami sa mi niesla hrôza. Pripadala mi hmotná, akoby sa do mňa mohla hocikedy zabodnúť. V ruke mne pokojne ležalo srdce. Ešte sa jemne otriasalo, posledné zvyšky energie predtým žijúceho tela. Vedela som koho je, ale stále som sa bála to priznať. Rukami som si zakryla ústa, zvuk z úst stále vychádzal. V hlave mi vírili emócie. Strach. Hnev. Smútok. Agónia. Bezmocnosť. Pomsta.
"Aby nás, nevyrušoval, láska."

Prudko som posadila. Prerývané dýchanie ozvučovalo celú miestnosť.
"Bol to len sen, bol to len sen..." šepkala som. V diaľke som počula jasný zvuk. Otváranie dverí. Stuhla som. Kroky sa ozývali v podobe praskajúcich parkiet. Klučka cvakla a vo dverách sa objavila hnedovlasá hlava. Šok. Znovu. Posunula som sa bližšie k stene. "Caroline," ustráchane vytisol. Posunula som sa ďalej.
"Choď preč," nenávistne som zamrmlala.
Nechápavo pootočil hlavou a silnejšie na mňa uprel svoj dobiedzavý zrak. Pomaly, ako keď sa blížite k mačke a nechcete aby ušla, podišiel bližšie. Zasyčala som a odhalila raz bielych zubov.
"Klud, láska," ofrkol si a s rukami pred sebou na znak toho, že mi neublíži pristúpil bližšie.
Tesáky som neskrývala, ale z hrdla sa mi už nedralo vrčanie. Pozorovala som ho, ako pes, ktorý si nie je istý či má zaútočiť. Svoje šance oproti Klausovi som už ale poznala, boli dosť mizivé. Moja jediná možnosť by bola využiť jeho obdiv ku mne a nečakane mu zaboriť zuby do krku. Prižmúrila som oči a prepichla ho pohľadom, úst sa však zavreli. Usmial sa a prisadol si na posteľ. Do očí sa mi vdreli slzy. Ani som nevedela prečo plačem, napokon sa nič nestalo. Venoval mi spýtavý pohľad. Odpoveďou mu bolo iba pokrútenie hlavou. Vzdychol si a pritiahol sa bližšie. Keď už mi z úst vychádzali plytké vzlyky, pocítila som jeho jemnú ruku na mojom chrbte. Čo to robí?!! Ide ma zabiť? Zostala som omráčene sedieť, aj na plač som zabudla. On ma... hladká! Chvílu som rozmýšľala či sa mu vytrhnúť, či zostať. Nakoniec som sa oprela o rám postele a nechala sa unášať jeho dotykmi, ktoré vo mne vytvárali radosť. Sledovala som jeho dych, páčil sa mi. Nechávala som sa ním unášať, preč od zlých myšlienok. "Čo sa vlastne stalo?" napokon sa opatrne opýtal. Odfrkla som si.
"Sníval sa mi sen."
"Sen?" rozosmial sa.
"V ktorom si zabil Tylera."
V izbe ostalo ticho, počula som len šum vetra ktorý narážal o okná.
"Zatiaľ nie," napokon posmešne prehodil. Preglgla som. To by som s tebou nesedela v jednej miestnosti...! Vzdychla som si.
"Áno. Nikto neumrel."
Zrazu jeho ruka vytvárajúca príjemný pocit na mojom tele stuhla. Zmetene som sa naňho pozrela vyžadujúc si odpoveď. "No vieš... Rebekah..."
"Ona zomrela?" skočila som mu do reči. Nevedela som, či mám byť smutná, smiať sa, plakať, alebo sa proste len na to vykašlať. Nie, Rebekah nemám rada, ale zase smrť jej neprajem.
"To je mi ľúto," preglgla som.
"Vlastne, ona je v poriadku."
Zaostrila som, očami doňho pichla, nech to vyklopí.
"Postavila sa na most," stráchal sa. Naznačila som mu, nech pokračuje. "Aby sa zbavila Alaricka." Prázdnym pohľadom sa pozerala pred seba. Mala som uveriť jeho rečiam? Netiekli mi slzy, nič. Bola som v šoku.
"To znamená že... Elena je mŕtva," zašepkala som. Prešlo to, všetko som si uvedomovala.
"Elena je mŕtva!" zvrieskla som a hodila po ňom budík, prvú vec čo mi prišla do ruky. Ľahko sa mu uhol, ale to nebol môj cieľ, trafiť ho. Čo je potom môj ciel? Elena je mŕtva, všetko je stratené. Spomienky, všetko čo sme zažili, sa teraz ku mne vracalo. Ako kolotoč, ide raz hore, raz dole. Ale m sa spať na zem už nevrátime. Je mŕtva. Nadobro stratená. Ako aj naše priateľstvo.
Po líci mi pomaly stiekla slza. A potom ďalšia. A Ďalšia. Bol ich celý prúd. Zaplavovali ma, otupovali bolesť a žiaľ čo vo mne pulzovali. Nevyzeralo to tak, ale zvierala ma agónia.
"Upírska krv...?" vyslovila som svoju poslednú nádej.
"Nie, Care, je mi ľúto. Nemala v sebe žiadnu a teraz už nepomôže."
Nepomohlo. Vrátila som sa k slzám a bolesti. Jedinú útechu mi spôsobovali jeho prsty pomaly prechádzajúce po blond vlasoch.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tina Tina | Web | 19. prosince 2012 v 18:23 | Reagovat

je to super a aj tá animácia je geniálna :D

2 Lexi Lexi | 19. prosince 2012 v 19:05 | Reagovat

Dík :-)Som hladala takú čo sa tam hodí :D

3 nikisek nikisek | 24. ledna 2014 v 15:11 | Reagovat

krásné, bude pokračování? popř kdy? :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama