PREČÍTAŤ TENTO ČLÁNOK

5. Časť: ODHALENIE

22. ledna 2013 v 19:46 | Lexi

Posledná kapitola Usmívající se I'm soooo sorry for being late, ale teraz toho máme v šloke mrte ... asi poznáte, nie? Tak, dúdfam, že you guys don't mind, a aj tak budete čítať Smějící se





. "Bohužiaľ, nemáte žiadne dôkazy. Súd teda predvolá prvého svedka."
Dnu vkráčala pomerne vysoká blondína s modrými očami, moja bývala kamarátka z dvanástich, Aďa Vašková. Niesla sa pôvabne a na perách mala pohŕdajúci úsmev. Vysoké topánky na podpätkoch ju robili ešte príťažlivejšou pre chlapov ako normálne. Uprela na mňa ľadový pohľad, ktorý sa náramne hodil k jej očiam.
"Vlastníčka múzea, slečna Andrea Vašková," ozval sa hrmivý hlas sudkyne. Vážne som netušila že je vlastníčkou múzea. Neviem čo sa stalo s jej otcom, že jej ho prenechal, veď to bol vášnivý archeológ!
"Áno, pani sudkyňa, bolo to takto:" zapišťala falošne milým hlasom, ktorý som okamžite spoznala. Bol to ten čo mi bol taký povedomý z telefonátu. "Sedela som doma. Bol už večer, svetlá mi svietili, aby som videla. Pozerala som telku. Viete, mám byt neďaleko múzea, aby som tam mala ľahký prístup. Pozrela som sa z okna a videla ako sa pristavila modrá dodávka pri múzeu. Kúsok na to sa spustil alarm. To som už neváhala a zavolala políciu," vysvetľovala svoje lži Aďa a pritom sa milo usmievala na všetkých v miestnosti, teda okrem mňa. Keď som začula tie nedobre vymyslené klamstvá, vyskočila som z lavice a vyhŕkla som: "Námietka!" Sudkyňa sa otočila späť ku mne.
"Áno slečna Winterhouseová? Chcete niečo dodať?"
"Áno, ďakuje za slovo," donútila som sa na ňu usmiať. "Myslím, že som našla skutočného vinníka," povedala som s vážnou tvárou. Aďa ma prebodla nepriateľským pohľadom. Sudkyňa sa mi pozrela do očí.
"Kto, slečna?"
Očami som prešla celú miestnosť, zvlášť som sa zastavila pri Adi, zagánila na ňu a opäť som sa pokojne otočila k sudkyni.
"Slečna Andrea Vašková" prehodila napätým hlasom. V miestnosti sa ozvali zhrozené zhíknutia, ale ja som len sebavedome hľadela Adi do očí. Jej pokojný výraz sa zmenil na naštvanú grimasu. Začala vrčať.
"To je ale veľmi vážne obvinenie, slečna Winterhouseová. Máte dôkazy?"
"Ale samozrejme!" usmiala som sa na ňu škodoradostným úsmevom, ktorý v skutočnosti nepatril jej, ale Adi. Jay medzi tým odniekadiaľ vytasil chumáč vlasov, pevnú linku a nôž. Prekvapene som sa naňho pozrela. "Keď som sa dozvedel kde ťa zajali, nedalo mi to a išiel som tam. Našiel som tam toto," povedal a fľochol na nôž. Bolo na ňom vyryté kryvoľakým písmom A. V.
"Ty si úžasný!" pochválila som ho.
"A to ani nevieš, že som spravil testy DNA," žmurkol a vytiahol z tašky nejaké papiere, čo ma ani neprekvapilo. Pri jeho predvídavosti je to normálne a navyše, Jay je vedec. Usmiala som sa a otočila späť k porote.
"Takže, včera okolo štvrtej mi niekto zanechal odkaz. Vtedy som netušila koho je to hlas. Už som vám spomínala o čom tam išlo. Teraz vám to pustím," schuti som stlačila gombík a hodila dvestowattový úsmev na Aďu. Vycerila na mňa zuby a spolu s nepriateľským zazeraním zavrčala. Keď nahrávka skončila, sudkyňa prikývla a spýtala sa: "Ako vysvetlíte vašu krv na dreve?"
Pozrela som sa na Jaya pohľadom, ktorý chcel vedieť, či to bola naozaj moja krv. Hneď to pochopil a prikývol. Zadávala som sa naňho. V očiach mal ľútosť ale aj hnev. Prvé bolo pre mňa, druhé pre Aďu. Rozmýšľala som, ako by sa tam mohla dostať. Práve vtedy mi to napadlo. "Myslím že viete, že slečna Andrea Vašková," povedala som s odporom, "okrem prevádzkovania múzea pracovala aj v nemocnici, pri odbere krvi. Nedávno som tam zašla ako dobrovoľník."
"A ja som bol veľmi zvedavý a preveroval to. Nanešťastie, pre slečnu Vaškovú, tam práve tie od mojej sestry chýbali," zamiešal sa do rozhovoru Jay. "Tieto vlasy boli už v spomínanom Rokforte. Spravil som testy DNA a zistil, že tie ryšavé sú naozaj slečny Rebeccy Gogovej a tieto plavé," zamával sa Aďinými pramienkami, "sú tu prítomnej Andrey Vaškovej. Potom podal papiere sudkyni. Pozrela som sa na Aďu. Bola celá červená od zlosti a vraštila tvár. Medzitým Jay položil zakrvavený nôž na jej stôl. Sudkyňa zdvihla hlavu od papierov a povedala: "Mám teda ešte jednu otázku; Kde je Modrá hviezda?" Premerala som si Aďu, akoby som dúfala, že mi povie odpoveď. Mala oblečené tmavomodré tielko ktoré zdokonaľovalo jej už aj tak krásne črty. Pod ním sa vyčíňali rifľové "minišortky". Nohy jej lemovali čierne topánky na podpätkoch, ktoré zdobilo niečo jagavé a modré. Zdesene som preniesla pohľad na sudkyňu.
"Na jej nohách!" vykríkla som. Aďa to celé zdesene pozorovala. Ešte raz na mňa zazrela a dala sa na útek.
"Zatknite tú ženu!" zvrieskla sudkyňa a na Andreu sa vrhlo zopäť SBS-károv. "Nechajte ma! Zničíte mi šaty!" počula som zúfalé výkriky niečoho blonďavého, čo niesli von z miestnosti. Obrátila som sa Jayovi.
"Thank!" veselo to vypustila z úst v našej rodnej reči, keď som sa mu vrhala do náručia.
"Nie je začo," úprimne povedal a stisol ma. Vedela som, že on tu pre mňa vždy bude a vždy mi pomôže, nezradí ma. Objala som ho ešte tuhšie. "To je môj Jay..." pomyslela som si. Tak sa skončil môj šialený prípad. Zradou dácnej kamarátky.
Ak sa pýtate na Rebeccu, dopadlo to dobre. taPôvodne ju našli vážne zranenú v súkromnej kancelárii bývalej riaditeľky múzea, ktorá zabila vlastného otca aby získala jeho majetok. Rebcca po ážnych rezných, ale aj iných ranách musela absolvovať pobyt v nemocnici, takže nemohla prísť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kathrin Kathrin | 23. ledna 2013 v 16:46 | Reagovat

dobrý hlavně ten konec =)

2 Tina Tina | Web | 24. ledna 2013 v 9:52 | Reagovat

skvelé :D

3 *Wampi-Rebels* *Wampi-Rebels* | Web | 24. ledna 2013 v 14:25 | Reagovat

Krásné

4 ♥Katka♥ ♥Katka♥ | Web | 27. ledna 2013 v 16:20 | Reagovat

úžasné

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama