PREČÍTAŤ TENTO ČLÁNOK

Ľúb ma nenávisťou - 17. Časť: STRETNUTIA

11. května 2013 v 15:00 | Lexi Perennis Van der Lux |  Ľúb ma nenávisťou
Hola! Ako sa áte mis amigos? Ja na nič... Nechce sa mi to tu rozpitvávať, no proste sa mi nedarí... V plávaní. Dosť už toho, akurát sa mi zahmieva myseľ a cítim sa zle. Radšej vám sem dám novú kapitolu ĽmN...



Áno, áno, spravila som promo k ĽmN... To už bolo ale aj na fb stránke blogu :) Teraz, keď moje grafické zdatnosti pokročili, sa mi už moc nepáči, ale ešte som ho sem nedala, tak neva :D

Bolo to krásne. Siahla som rukou pred seba. Biela, hodvábna srsť.
Zospodu ma zohrieval konský chrbát, zapadajúce slnko príjemne hrialo a šteklilo ma na lícach. Nohy som mala spustené, bez sedla som sa prizerala najkrajšiemu stvoreniu prírody, ako ulahodene žuje trávu v oranžovom prítmí , ktoré sa vytváralo na menšej lúke, kdesi za mestom. Pohladzovala som ho po krku, alebo sa nechávala unavene unášať kam sa mu zachcelo.
Niečo mi tu však nehralo. Ja predsa nemám koňa.
V tom sa veľká snehová papuľa otočila a spod zažltnutých zubov sa vydralo podive ľudským hlasom: "Kiara! Dievča lenivé! Vstávaj!"

Rezignovane som otvorila oko. Žiaden kôň, žiadna zázračná lúka. Len Teta s rozpálenou červeňou v lícach. Nepočuteľne som zanadávala, že ma zobudila z tak dokonalého sna a nadvihla jedno obočie.
"Čo je?" zamrmlala som, keď som si pritiahla perinu bližšie.
"Vravela som ti, že dnes Peťo otvára výstavu! Ponáhľaj sa, nechcem prísť neskoro!"
Zaškerila som sa.
"Na rande by si ale mala ísť sama."
Teta pokrútila hlavou a prevrátila očami, akože môj vtip je lacný a trápny.
"Nevymýšľaj hlúposti! To nie je žiadne rande!"
Nadvihla som obočie. Dobre predsa viem, ako to medzi ňou a Peťom je. Môžem len dúfať, že sa k nám tak skoro nenaťahuje.
"Teda zatiaľ..." potichu sa zasmiala teta, mysliac si, že ju nepočujem.
Teraz som sa chechtala ja. Nie vždy je jasné, kto z nás dvoch sa správa ako mladšia. Pokrútila som hlavou a vstala sa obliecť.

Viezli sme sa autom a teta sa ani nesnažila skrývať svoje nadšenie. Z úsmevom na perách krútila volantom, dokonca sa mi zdalo, že si aj pospevuje.
Zastavili pre okrúhlou budovou nad ktorou sa upevnené držiakmi týčili pozlátené železné písmená "Múzeum". Zabuchla som dvere a prešla cez automatické sklenené.
Hneď od prahu na nás žiaril široký úsmev recepčnej. Bola to vysoká černoška s kučeravými vlasmi, čo jej skôr stáli hore ako padali do tváre.
"Dobrý deň," pozdravila nás. "Idete na Veľkomoravskú výstavu pána Petra Modrovského?"
Prikývla som.
"Tadeto prosím," rukou nás nasmerovala doprava. Kráčali sme mramorovou halou v vyklenutým stropom maslovej farby a pod nohami ako zo zakaleného zrkadla sme videli svoj odraz. Bola som tu už milión krát, no vždy ma to ohromí - tá majestátnosť celej budovy je dych vyrážajúca.
Prišli sme k húfiku debatujúcich ľudí s ruksakmi na chrbte čakajúcich pred červenými látkovými zábranami. Kúsok ďalej si nervózne podupkával na pohľad milý hnedovlasí chlapík, odhadovala som jeho vek na niečo cez dvadsať. Z kartičky upevnenej na jeho košeli som zistila, že sa volá Martin. Sprievodca.
"Sme všetci?" opýtal sa, no očividne mu nikto nevenoval pozornosť.
"Ehm, ehm," odkašlala som si, aby som mu pomohla.
Chudák, vyzeral byť úplne bezmocný. Na to sa všetci otočili.
"Sme všetci?" opäť neisto vyslovil otázku.
Odpoveďou mu bola skupinka ďalších odhadom pätnásť ľudí mieriacich k nám, ktorým som ale nevenovala veľkú pozornosť. Keď sa priblížili dostatočne blízko, vošli sme do sály s množstvom vitrín a obrazov na stenách.
Boli rozvešané po všetkých stranách, nikde nevládla veľká medzera fádnych bielych stien.
Martin nás gestikuláciou postrkával k plátnu na ľavo odo mňa. Bol na ňom zobrazený muž stredného veku s dlhými hnedými vlasmi a podivným červeným plášťom z deviateho storočia. Vyzeral ako dobrák, no človek nikdy nevie.
Akonáhle Martin odlepil od seba pery, strácala som sa v prívale informácii kdesi v stredoveku. V očiach mu horel oheň a stúpala z neho žiara nadšenia, s akou všetko vysvetľoval. Bol úplne zahĺbený. Trepal dačo o nejakom Pribinovi, ktorého meno som si zapamätala lebo mi to pripomenulo Pribináčik, a Nitriansku. Ďalej sa v monológu často vyskytovalo "Mojmír I.", na ktorého obraz, ako som zistila, som sa pozerala. Skutočná podstata jeho slov mi však unikala.
Bezduchými očami som hľadela po miestnosti neuvedomujúc na čo sa vlastne pozerám, myseľ mi unikala do vlastných problémov.
"S dovolením, madam," odstrčil ma niekto a tým vytrhol z úvah.
Chystala som sa zahrabať späť pod perinu myšlienok, niečo ma ale držalo v realite. Stuhnem.
Tie isté havranie vlasy, aké som videla včera. Zvláštny tón hlasu, akým ma oslovil aj ladnosť jeho pohybov.
Zašmátrala som v pamäti pár sekúnd dozadu a vylovila z tade jeho tvár. Ostro kresanú, ale v bezchybných proporciách. S chladnými očami ako ľad, tak silno, až vás dokážu popáliť.
Nemo som vyvaľovala oči. Zacítila som zimomriavky. Akoby mal oči vzadu a vycítil môj pohľad sa strhol.
"Prekvapená, princezná?" mimo snov znel jeho hlas ešte démonickejšie než predtým.
Ani som sa nehla.
"Veď už bolo na čase, aby sme sa oficiálne stretli... či si ešte stále verila, že som výplod tvojej fantázie?" nadvihol jeden kútik úst.
Len som naprázdno preglgla. Mám sa báť, či byť šťastná? Vychádzala z neho akási energia, všetkým oznamujúca "Nezahrávať si s ním!".
"Musím povedať, že si včera vyzerala okúzľujúco... Dokonca aj v tých... divokejších časoch," krvavý úsmev nemizol.
"Ja viem," napodobnila som jeho vykrivené pery.
Zasmial sa.
Krajší zvuk som živote nepočula. Vyšiel mu z úst keď odhalil žiarivé biele zuby. Celý bol pekný. Nie, slabé slovo.
"Čo robí niekto ako ty na takomto nudnom mieste?" na oko nechápavo prižmúril oči.
"Mohla by som sa spýtať to isté," hrala som jeho hru.
"Pravda," pomaly zvodne prikývol.
"Prečo teda niekam neodísť?" roztiahol kútik úst.
"Neviem, či je správne odísť s niekým, koho poriadne nepoznám..."
"Dobre. Ako si jej veličenstvo žiada," uklonil sa, prebodávajúc ma pohľadom.
Spomenula som si, ako to spravil naposledy. Jeden z tých snov, z tých strašných snov, o ktorých sa neviem rozhodnúť, či sú zlé, alebo aj dobré.
Reálne, takmer ako živú som videla tú scénu - tmaví cintorín, všade existujúca temnota, blčiace ohne a tento jeden tajomne krásny človek. Zamrazilo ma.
"Kiara, s kým sa to tam rozprávaš?" dovalila sa k nám teta.
"Oh, Adrian, nevedela som, že aj ty prídeš," začudovala sa teta, len čo zazrela jeho "dvojníka".
Modrooký sa umelo usmial.
"Aj tak som už na odchode," tajomno však z jeho hlasu nevyprchávalo, aj keď nasadil milú masku.
Začudovala som sa, že sa tete nezdalo divné, ako sa mu "zmenil" hlas.
Ľadovými očami mi nazrel až do duše a prehovoril: "Uvidíme sa neskôr, Kiara."
Na stotinu som v jeho očiach videla tú vášeň, tú lávu, čo mu v nich pulzuje a tvorí jeho osobnosť. Keď sa ale otočil k tete, akoby ju vypol.
"Zbohom, pani..." zarazil sa.
"Ale, Adrian, už som ti predsa vravela aby si tetu volal Lucia," vyhŕkla som pre záchranu situácie.
"Máš pravdu, zabudol som," prisvedčil. "Dovidenia, Lucia," povedal a graciózne odkráčal preč.
"No poď, ideme ďalej," pocítila som dotyk tetiných teplých rúk na lakti. Nechala som sa ňou odviesť, no po ceste som ešte raz túžobne obzrela. Pohľady sa nám stretli, pozerala som do zvyčajného hriešneho úsmevu. Modré oči sa prižmúrili, ale potom sme obaja otočili hlavy späť.

Adrian

Ani neviem, ako sa to stalo. Jednoducho som snil, túlal po zákutiach mojej bujnej fantázie v podobe skomolených snov a odrazu - z čista-jasna - sa mi prapodivné tvory pripomínajúce draky s ľudským hlasom zmenili na niečo normálne. Pomaly som viac a viac rozoznával črty tváre.
Kiara. Bola to bezpochyby ona, no videl som na nej dačo nové, čo doteraz neuzrelo svetlo sveta.
Tá Kiara - dobrá, milá, čo nič neskrývala - akoby... zmizla.
Nahradila ju druhá, pôvabom rovnaká, ale žiarila v nej akási hriešnosť. Usmievala sa, jeden kútik plných pier mala vytiahnutý hore výraznejšie než druhý. No nebol to normálny, úprimný úsmev, aký som už veľa krát na jej krásnej tvári zazrel. Hľadela na niekoho s takou sýtosťou, že som vedel, že flirtuje. Kiara - moja Kiara! - s niekým flirtuje!
Pochytila ma žiarlivosť.
Obraz sa presunul inde. Stredne vysoký chlapík s rozcuchanými havraními vlasmi sa uklonil ani princ a pritom zvodne hľadel dievčaťu do očí. Nezdalo sa, že by protestovala.
Necítil som nič. Bol som šokovaný. Nie až tak šokovaný, toto správanie je uňho normálne, skôr zhrozený...
No potom, kúsok po kúsku, sa mi skutočnosť dostávala do mysle a zaplnila hnevom celé telo.

Plný emócii čo sa drali na povrch som sa prebudil. Oči mi horeli pomstou viac než kedykoľvek predtým.
Do uší sa mi dostal posmešný smiech.
"A najhoršie na tom je, že vieš, že je to skutočnosť," provokoval moju slabú sebakontrolu.
"Daniel," precedil som cez zuby.
"Aj ja ťa znova rád vidím, braček," venoval mi žiarivý úsmev.
Fagan jeden...
"Nedivím sa ti, že ju máš tak rád. Je vážne očarujúca... tá tvoja Kiara," vravel s istým dôrazom v hlase zabárajúc mi pohľad do očí až dokým sa nerozzúrim.
"Pre teba je všetko len hra! Nemyslíš na následky!" oboril som sa naňho.
Chvíľu na mňa hľadel s prižmúrenými očami vychutnávajúc si môj hnev.
"A ty áno, dvojča? Vedel si, čo sa môže stať... Teda vlastne malo," škeril sa sledujúc moju reakciu.
"Prestaň!" skríkol som, "Ty dobre vieš prečo!"
"Ale, ale... chlapček sa nám nahneval..." zatiahol.
Zazrel som na neho.
"Toto je iné," odsekol som, "Snažíš sa ju získať, aby si ublížil mne."
"Vážne si myslíš, že sa všetko točí len okolo teba?" Pokrútil hlavou. "Tu ide len o Kiaru."
Zahľadel som sa naňho. Zdalo sa mi to, či všetka tá povrchnosť na chvíľu zmizla?
"To je jedno. Prečo myslíš, že to...?"
"Prežila? Nie som si istý... Ale, veď vieš, ako to chodí. Je len jedna možnosť."
"Nemožné," pokrútil som hlavou.
Alebo žeby predsa...?
"Kiara nevyzerá... ako my. Pochybujem, že na ňu má vplyv On."
Daniel sa zasmial. "O tom ani nehovorím."
"Ale tí predsa vymreli," pripomenul som mu.
"Možno nie celkom," šepol.
Zamyslel som sa. Môže mať Daniel pravdu? Žeby stále nejakí ešte žili? Veď predsa On ich dal všetkých povraždiť... Alebo klamal? Nečudoval by som sa, klasické Jeho intrigy.
Zarazil som sa.
"Myslíš?"
"Neviem... Ale zdá sa mi to, ako jediné možné východisko."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Katherine Katherine | Web | 11. května 2013 v 15:30 | Reagovat

Skvelá kapitola :-)

2 Zrozená v (k) temnotě Zrozená v (k) temnotě | Web | 11. května 2013 v 15:43 | Reagovat

Těším se na pokračování, je to opravdu zajímavé :)

3 Veva Veva | 11. května 2013 v 15:59 | Reagovat

hmm...Adriana nemám rada, ale newem prečo :D ...možno kvôli tej temnote čo vyžaruje z Daniela...áno, určite kvôli tomu. :P Adrian je taký...milý, zlatý... a Daniel je, tajomný, temný...sexi :D :D mám slabosť pre čierne vlasy a modré oči...som stratená. :D Každopádne, píšeš skvelo a už sa teším na ďaľšiu kapitolu :D :D

4 Sibírsky Ľadák Sibírsky Ľadák | Web | 11. května 2013 v 16:10 | Reagovat

:D :D :D Pribináčik :DDDDDD nepridrbkávalo ti, keď si totu prezývku vymyslela, grizly???? :DD brum brummmmm!!!!
:DDD
Ale inak sa ti to podarilo... na dejepise sme sa akurát tie hovadiny o Veľkej morave učili. :D
Inak neviem, či som to ja taká pomalá alebo čo, ale tak  TOTO SA ODOHRÁVA NA SR?!! WTF? Automaticky som si pomyslela, že sa to odohráva niekde v zahraničí... veď hlavná hrdinka sa vola Kiara a poviem ti, to neni typické slovenské meno. a je málo poviedok, ktoré by sa odohrávali na SR. :D Poznám zatiaľ len Faint, čo píše na SR a ešte aj Angela písala že sa dej odohrával v česku...
Adrian, vážne? Ja chcem Danielaaaaaaaaaaaa ♥♥♥
Rýchlo novú kapitolu.
:DDDDD Pribináčik :DDDDD keby ťa dejepisárka počula, tak ťa zožerie zaživa :DDD Ou jé, grilovaný grizly :D Segedín z grizlyho... asi sa mi zbiehajú slinky :DDD

5 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | 11. května 2013 v 16:26 | Reagovat

Tuhle povídku čtu poprvé, ale líbí se mi to. Je to hezká kapitola, a asi si půjdu dočíst další díly. :-)

6 Kathrin Kathrin | 11. května 2013 v 16:31 | Reagovat

pěkný nevím co k tomu dodat =)

7 Angela Angela | E-mail | Web | 11. května 2013 v 20:50 | Reagovat

Och... černé vlasy a modré oči. ♥ :D Moc se těším na pokračování. :-D

8 Yasemin Other Van de Notte Yasemin Other Van de Notte | E-mail | Web | 12. května 2013 v 0:06 | Reagovat

No, tak táto kapitola sa mi veľmi páči :-D :-D
Zbožňujem Daniela, je taký tajomný a sexi :-D ale "Pribináčik" tak to je moc už aj na mňa grizzly mama :D a to som panda :D :D
Kokši, ja neviem či som blbá, ale vôbec som si nemyslela, že sa to odohrávana Slovensku :-D tú nechápavosť mám po ožratom laďákovi :-)
no jo, makenzie s ďalšou kapitolou, grizzly ;-)
do riti, červený rámik a to som na mobile ???

9 Sophie Sophie | 12. května 2013 v 8:41 | Reagovat

Zaujimave... Ale tiež som si myslela že je to niekde inde....Danieeeeeeel! Makej s dalsou

10 Clarush* Clarush* | Web | 12. května 2013 v 12:31 | Reagovat

Moc pěkná kapitola :) Těším se na další :D

11 Bajušik Bajušik | 12. května 2013 v 20:05 | Reagovat

Síce nečítam tvoje príbehy, ale vyzerá to dobre :) ak niekedy budem mať čas určite začnem :-)

12 Sisi / Siska Sisi / Siska | 15. května 2013 v 14:22 | Reagovat

já jsem ještě pořád trochu rozkoukaná, ale doufám, že to brzy napravím a ty že nepřestaneš psát.. ;-)  :-D

13 Vicky Vicky | Web | 15. května 2013 v 19:57 | Reagovat

Úžasné!!! :-D Adrian je zkrátka andílek a Daniel jeho přesný opak. :-D Oba se mi líbí, ale Daniel přeci jen víc. Badboys forever :D Jen tak dál!! :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama