PREČÍTAŤ TENTO ČLÁNOK

Smrtiaci návrat - 5. Časť: TICHO A HLAS

26. června 2013 v 15:40 | Lexi Perennis Van der Lux |  Smrtiaci návrat
Hola! Smějící se Povedala som si, že je načase niečo pridať... Malo to byť ĽmN, ale akosi sa mi stále nie a nie chcieť to opraviť. Tak možno nabudúce... Au revoir! (Nie, franinu sa neučím - ani neviem čo to mám správne ale akosi sa mi to zapáčilo :DDD)




Kapitola piata - Ticho a hlas

"Čo to robím?" potichu som zaúpela.
Túžobne som sa obzrela za seba. Gumený koniec látky, čo obkolesoval kostru stranu za pódiom jemne zavial lákajúc ma preč. Ešte stále je šanca ujsť... Potriasla som hlavou.
Spamätaj sa, Lauren, spamätaj!
Musím to spraviť lebo sa nič nezmení.
Prešiel popri mne niekto. Opatrne som viac zaliezla za stôl. Duniace kroky mi zbystrili pozornosť. Jeden, dva, tri, štyri... Ticho. Už je na pódium. Stisla som zaťaté päste silnejšie. Musím sa pripraviť.
"Dámy a páni!" zvolal moderátor príjemným hlasom. "Vítam vás na 23 treťom ročníku festivalu založenému na počesť založenia nášho mesta! Dnes vás čaká naozaj bujný program a nepochybujem, že sa budete zabávať! Teraz však privítajme starostu nášho mesta, pána Vincenta Kruzátora."
Moja chvíľa. Teraz alebo nikdy.
Prebehol mnou adrenalín, zovrel sa mi žalúdok. Striasla som sa. Vykukla som zo svojej skrýše a skrz celý stan sa prirútila až ku schodom k pódiu. Opatrne som nazrela dnu a po zistení, že tam nik nie je, rozhodne vkráčala do stredu upierajúc nervózny zrak na nohy.
Obvyklý šum stíchol. Všetci pozerali na mňa. Podišla som k mikrofónu. Zahľadela som sa do davu a očami skákala z tváre na tvár, hľadajúc tú maminu. A našla som ju. Jediné, čo som na nej mohla registrovať, boli bledomodré oči naplnené hrôzou. Venovala som jej ospravedlňujúci pohľad. Prepáč...
"Vítam vás, dámy a páni na dnešných oslavách!" preniesla som s odhodlanou maskou. "I keď len pár hodín po pohrebe môjho otca," zazrela som na tých troch. Nervózne do seba štuchli lakťami a kývli hlavou ku mne. "Očividne sa všetci dobre bavia," pokračovala som.
"Ale je čas na oslavy? Sú veľmi predčasné," odmlčala som sa. "Hrozí nám nebezpečenstvo." Zvedavé oči davu sa pozerali na mňa, dodávali mi energiu. "Vysatí," predniesla som, " nie sú len rozprávky. Smrť môjho otca je dôkazom."
Bolo to zvláštne. Ľudia naokolo neboli len ticho, oni počúvali. Počúvali každé jedno slovo, každú slabiku čo som povedala a uvedomovali si ju.
"Bola nám varovaním! Musíme niečo spraviť, inak skončíme ako on."
Nikto, dokonca ani bežne štebotajúci vták nevydal čo i len hláska.
"V hrobe," smrtiaco som zašepkala. Však doteraz stopercentne ohromený dav niekto narušil.
"Hlúposť!" ozvalo sa zozadu.
"Áno, vymýšľaš si!" pridal sa ďalší.
"Je to nereálne!" zašvitoril ktosi a medzi prítomnými sa vzbudzoval celkom nový, nesúhlasný šum.
To už na javisko vletel nahnevaný starosta.
"Čo toto má znamenať?!!" zrúkol, však nikto mu nevenoval pozornosť. Pozorovala som len ľudí, ako na mňa pokrikovali nadávky a slovami ma zhadzovali dole.
"Choď preč!" "Zmizni!" "Si trápna!" Stuhnutá som na nich vyvaľovala oči. Takto to dopadnúť nemalo!
"Ja si myslím, že má pravdu," protest preťal mužský hlas.
Zase zavládlo uznanlivé ticho. Pozrela som sa na toho odvážlivca čo už stihol pristúpiť na javisko. Bol vyšší, s mohutnými ramenami, rozcuchanými vlasmi orieškovej farby a studenými zelenými očami. Akoby na žiarivej jarnej tráve vyrástla námraza.
"A ty si kto?" spoznala som hlas prvého protestanta.
"Volám sa Emmery Sunders," zvuk čo vydávali jeho hlasivky sa rozľahol hlbokým tichom. "A hovorím, že toto dievča vraví pravdu," otočil hlavu ku mne a studená tvár čo ukazoval svetu zmäkla v krásnom úsmeve. Nadvihla som kútiky úst vďačná za jeho záchranu. Ktovie, ako by to celé dopadlo.

Znova som sa pozrela na svojho záchrancu, ktorý teraz kráčal vedľa mňa. Ako tak spokojne kládol nohu pred nohu, nevedela som si predstaviť, že tieto milé usmievavé črty vkladali strach do rozbúšených srdcí mojim protivníkom. Ale to, ako všetci rázom stíchli, keď zamatový hlas - jeho hlas - prerušil výkriky protestujúcich sa nedá ľahko zabudnúť. Tesne predtým, než moja ponížená duša zazrela priateľský úsmev, kútikom oka videla i zatnutú čeľusť a nenávistný pohľad plný opovrhovania. Posledné, čo by som si mohla želať by bolo, aby patril mne. Tak studený, viac než ľad.
Znova sa mi v hlave odohrávala tá scéna, znova som videla tie strašné udalosti. Pevný, surový dotyk na mojej ruke. Sila, čo ma strhla dozadu a proti mojej vôli ťahala späť. To, ako som sa metala, vzpierala železnému zovretiu policajtov. Ich bezcitnosť. Rozmazane som vnímala, ako starosta pristúpil k mikrofónu a zaštebotal ospravedlňujúce slová, ktoré však neboli úprimné. Ospravedlňoval sa za mňa?
Potom sme už obaja - Emmery a ja - ležali zvalený na tvrdom, chladom asfalte za hlavným stanom, kde som sa predtým skrývala. Skrátka vyhodení. Nežiadaní.
"Čo budeme robiť?" nečakane sa otočil Emmery a odhalil žiarivé zuby.
Usmiala som sa. "Najprv, by som ti chcela poďakovať," neisto som začala. "Neviem... ako by to bolo bez teba dopadlo.
"To nestojí za reč..." namietal.
"Nie. Naozaj. Vďaka," po poslednom slove som zdvihla zrak a dlho sa mu zahľadela so očí. Vnímala som tú zastretú zelenú, pozorovala, ako sa jeho zorničky rozšírili v pochopení.
Pokýval hlavou a naznačil úsmev. Opätovala som ho.
"Odkiaľ vlastne si? Nespomínam si, že by som ťa niekedy v meste videla..."
"To si ani nemohla," decentne sa zasmial. "Prisťahoval som sa sem totiž len nedávno, aj keď môj otec tu býval už predtým." "Sú rozvedený," po chvíle dodal.
"To mi je ľúto..."
Pokrútil hlavou. "Myslím, že to skôr mne by malo byť tvojho otca ľúto."
Strhla som sa. Ocko...
"Počuj... Mali by sme niečo urobiť. Po tom tvojom výleve..."
"Nie, chápem," zastavila som ho rozmýšľajúc, či sa ma len snaží odpútať od minulej témy, alebo to myslí vážne. .
Prikývol. "Takže čo navrhuješ?"
V mysli sa mi opäť objavil rozbúrený dav. Ako kričali, nadávali.
"Myslím, že by sme mali pozháňať dôkazy," rozhodne som vyhlásila. "Potrebujeme niečo, aby nám uverili," myseľ mi pracovala na plné obrátky.
Emmery sa zamračil, na čele sa mu vytvorili vrásky z hlbokého premýšľania. "Ako ich chceš nájsť?"
"Neviem," tiež som zvraštila kožu pod vlasmi. "Ale... musí tu byť niečo."
Emmery na mňa so záujmom hľadel.
"Niečo... stále. Nie len akési "zanfazírovanie" dvoch študentov. Musíme nájsť niečo, čo nám nemôžu vziať."
"Myslím, že máš pravdu. Chce to niečo hmatateľné, čo nemôžu vyvrátiť, alebo pokladať za výmysel."
"Áno, ale jediné dôkazy o ich existencii sú..." rozžiarila som sa. Že mi to nenapadlo! "Na cintoríne. V ich hroboch."
"Neviem síce, či tam niečo nájdeme, ale za preskúmanie to stojí," dodala som s chladnou hlavou.
"Celkom určite," pritakal Emmery a vyvrátil oči k oblohe. "No asi nie dnes. Čo chvíľa bude tma."
"To by sme nemali riskovať. Čo zajtra? Mohli by sme sa stretnúť tam kde dnes."
"Súhlasím," usmial sa. "Ale teraz by som mal už ísť. Budú ma zháňať. Dávaj si pozor," žmurkol a obrátil sa na odchod. Po pár krokoch sa ale zastavil a otočil späť ku mne. "Ako sa vlastne voláš?"
"Lauren," odvetila som tiež s úsmevom na perách.
"Krásne meno. Takmer ako princezná," s veselým smiechom sa uklonil, zakýval mi a potom sa konečne vydal na svoju cestu.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Fia Felis en Niger Fia Felis en Niger | E-mail | Web | 26. června 2013 v 17:21 | Reagovat

Pekné :-) Emmery bude jej frajer, však? :D Teda aspoň myslím... Ale aj tak by mi viacej bodlo ĽmN... :-| :D  :D  :D  :D

2 milča milča | Web | 26. června 2013 v 19:13 | Reagovat

Wow XD
Btw to nashledanou je dobre ;-)
Francouzsky trochu umim :-)

3 Yasemin Other Van de Notte Yasemin Other Van de Notte | E-mail | Web | 26. června 2013 v 19:38 | Reagovat

Očúvaj princezná, :D :D je to geniálne, ale to už som ti vravela, nie?? :D :D
Inak máš to správne, to Au Revoir! :D :D

4 Ewiline Ewiline | Web | 27. června 2013 v 13:11 | Reagovat

Promiň Lexi tohle jsem si nepřečetla... jen ti musím oznámit, že si to chci přečíst celý od začátku ;-) Já totiž nesnáším, když čtu něco na přeskáčku :-D

5 Tina Tina | Web | 27. června 2013 v 13:42 | Reagovat

Skvelé to je :-)

6 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | 27. června 2013 v 14:20 | Reagovat

Krásná kapitola..! A to jméno je opravdu jako od princezny.
Je hodně blbé, že jí nikdo nevěření. Ty lidi jsou úplně slepý a blbý, ale takhle je to i v normálním životě. Lidi nevěří v nic, co nemůžou dokázat.
Aspoň, že má jednu spojenkyni a doufám, že najdou nějaký důkaz a všechny je přesvědčí. Nechci aby všichni umřeli... :-)
Už se těším na další kapitolu...

7 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | 27. června 2013 v 14:21 | Reagovat

[6]: promiň, spojence

8 Sisi / Siska Sisi / Siska | Web | 28. června 2013 v 11:42 | Reagovat

super kapitola! :-D  :-D

9 Neylei. Neylei. | Web | 28. června 2013 v 18:29 | Reagovat

Ahoj, jen dávám vědět, že jsem zpět, klidně tento komentář smaž, protože není k článku :) Prosím, připiš si adresu a nick, Arigato~ Hned, jak si to dočtu, hned přidám další komentáře ke kapitolám :)

10 Zoey Zoey | Web | 28. června 2013 v 18:48 | Reagovat

Páni, tak to je vážně něco 8-O  8-O  O_O  O_O  O_O Koukám, protože Smrtící návrat mám jako povídku velmi oblíbenou :-)Jen tak dál a za chvíli to bude padesát kapitol :)

11 Cute Monster Cute Monster | Web | 29. června 2013 v 11:55 | Reagovat

ahoj :D máš prekrásny blog. čítala som si  teraz všetky časťi SN a  naozaj ma uchvátili. je to super. to stými vysatými... ja by som sama do lesa v takej dobe asi nechodila, hoci lesy zbožňujem :D  ale je to aj smutné... chudák otec :-( :-( a lauren je naozaj meno pre princeznú :D wow som z toho taká šťastná :D konečne som našla taký super blog O_O prosím, nespriatelíš? :-)

12 Kathrin Kathrin | 29. června 2013 v 21:19 | Reagovat

pěkný tahle povídka se mi fakt líbí =)

13 Mentoska :3* Mentoska :3* | 30. června 2013 v 12:59 | Reagovat

Krásné :) Povedla se ti :)

14 Faint Faint | Web | 30. června 2013 v 13:10 | Reagovat

Tak toto heej :DD Konečne je niekto na jej strane a dokonca milý a sympatický chalan. Teším sa na pokračovanie

15 knihofil18 knihofil18 | Web | 30. června 2013 v 22:38 | Reagovat

Ahá, tak tu je ten Emmery :D

16 Lexi Perennis Van der Lux Lexi Perennis Van der Lux | E-mail | Web | 30. června 2013 v 23:02 | Reagovat

[15]: :'DDDDDDDD Áno, to nie je žiaden betaríder xDDD

17 Kate Kate | E-mail | Web | 1. července 2013 v 10:08 | Reagovat

Taky se mi nechce opravovat. :D Ale teď stejně nemám co a jsem vyšťavená. :/ Pěkná kapitolka. :)

18 Ewiline Ewiline | Web | 1. července 2013 v 11:48 | Reagovat

Páni... Musím se přiznat, že mi při tom jejím výstupu běhal mráz po zádech!! Když jí teda zachránil Emmery (mám pocit, že jsem to už někde slyšela) srdce mi poskočilo a vrátilo se zpátky na místo :-D Ale jak to, že je tak klidný, když de o tolik?? 8-O

19 Elizabeth Elizabeth | Web | 15. července 2013 v 14:57 | Reagovat

Je to úplne skvelé a už sa teším na ďalšiu kapitolu.. :) Myslím, že sa sem budem vracať aj naďalej... :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama