PREČÍTAŤ TENTO ČLÁNOK

Ľúb ma nenávisťou - 18. Časť: LÁSKA ČI NENÁVISŤ?

27. července 2013 v 21:41 | Lexi Perennis Van der Lux |  Ľúb ma nenávisťou
Dobrej, lidičky! Smějící se Ako hlása názov - KONEČNE ĽmN!! :D Si šťastná, Fia? :D :D :D No v každom prípade sú to 2 kapitoly spojené, lebo tá prvá sa mi zdala o ničom... A nie je to ani moc dlhé :D No, takže k veci?
Chcete spoiler? Vlastne ani nie spoiler. Fakt? Áno, fakt. Konečne sme sa dostali ku kapitole, kde to začína byť zaujímavé, nie len klasický milostný trojuholník. A.. to by aj stačilo, že?
Chcem upozorniť, že sa hanbím sa svoje predošlé kapitoly, teda, jedny z tých prvých... Asi to prepíšem. Ale nie teraz lebo:
1. nechce sa mi.
2. zajtra skoro ráno odchádzame na týždeň do Crotia :3 > čo pre znamená že nebudem mať čas obiehať... Lo siento, mis amigos! Ale to snáď prežijete :D


Kiara

Keď mi Adrian volal, bola som zmätená. Mal dajaký podivný hlas. Však keď som sa ho spýtala, či sa niečo deje, tvrdil že nič. Zvláštne. Ale možno sa mi to len zdalo.
Mali sme sa stretnúť vo vedľajšom meste, našej obľúbenej reštaurácii La fonde.
Je to príjemný podnik v strede mesta, kde sa obaja v žiare sviečok trepotajúcich sa v prítmí na každom stole každom stole cítime dobre.
V šortkách so spustenými trakmi som vyšla von z domu.
V jemnom ochladení po pálivom dni som kráčala smerom do centra vo zvečerievajúcej sa atmosfére. Medzi domami vládlo ticho, len občas som stretla páry držiace sa za ruky čo si potichu šepkali.
Pouličné lampy sa už zažínali a väčšina ľudí mizla domov.

Dorazila sa na okraj historickej časti.
Vedľa mňa sa do výšky týčila kostolná vež s mosadzným zvonom, ktorého medové odlesky sálali na všetky strany. Rozkýval sa a námestím sa rozliehalo pulzujúce zvonenie búšiace do mojich uší, až som si ich nemotorne zakryla rukami.
Za kostolom sa rozprestieralo menšie námestie.
Vysadené stromčeky na druhej strane ulice mi z časti zakrývali výhľad na dva taxíky, ku ktorým som mierila.
Prebehla som po šedom asfalte neobzerajúc sa okolo.
Na koženej sedačke celkom moderného auta sedel brunet s hlbokými šedými očami a milo sa usmieval.
Keď som podišla bližšie, otvoril tmavé sklo a spod obočia na mňa pozrel.
"Kam to bude, slečna?"
"Reštaurácia La fonde," odvetila som.
Prikývol a len čo som nastúpila, stúpol na plyn a auto sa prudko rozbehlo.
Minuli sme menší obchodný dom, niekoľko bistier a prefrčali okolo domov mojich spolužiakov.
"Na rande?" spýtal sa mykajúc obočím.
So smiechom som si vzdychla. "Možno."
"Ako to možno?" tváril sa zhrozene.
"Nie som si istá. To je... zložité."
"Chápem," zmizol úsmev čo doteraz zdobil jeho tvár.
"Nie, to je v poriadku," ubezpečila som ho.
"Veď ja som sa neospravedlňoval," žmurkol frajersky nadvihujúc kútik úst.
"Prepáč, no," zachechtala som sa.
Krátky rozhovor s týmto neznámym chlapíkom mi pripomenul, že život nemusí byť vždy vážny. Že existujú aj dobré chvíľky, kedy sa nemusíme trápiť.
"Ian," všetko doberanie mu z tváre odišlo, na perách mu ležal úprimný úsmev.
"Kiara," opätovala som mu ho.
"Pekné meno."
"Ďakujem," pod kožu mi vrazil rumenec.
"Byť tým šťastlivcom čo má za dievča takúto prekrásnu devu, tak si pískam."
"Ale nehovor, veď ty musíš mať istotne svoju milovanú!" Hovorila som to s presvedčením. Tie vnímavé oči a pekné krivky nielen tváre mali niečo do seba. Sucho sa zasmial.
"Už nie."
"Ou... To mi je ľúto," šepla som.
"Nemusí," do tváre sa mu vrátil plamienok dobrej energie.
Čierne gumy v styku s asfaltom zapískali a auto zastalo.
"Tak a sme tu," usmial sa.
"Ďakujem za zvezenie," chichotala som sa.
"Platiť nemusíte, slečna," pery sa mu skrivili v zvodnom úsmeve, čo som videla už u niekoho iného. Zamrazilo ma.
"Snáď sa ešte stretneme. Bolo mi cťou, Kiara."
"Aj mne," odvetila som vystupujúc z auta. Posledný krát milo nadvihol kútiky úst, pozerajúc na mňa spod obočia a odfrčal preč. Zostala som stáť sama na chodníku.

Otvorila som gaštanové dvere a ocitla sa v červenej miestnosti vyplnenej množstvom paliem.
Moderné stoly od seba oddeľovali slamené "polosteny" na ktorých sa trepotalo tlmené svetlo sviečok čo ležali na dreve. Miestnosť mala zapratanú len polovičnú kapacitu návštevníkov. Blúdila som pohľadom hľadajúc Adriana. Padol mi na viacero párikov opierajúcich sa lakťami o obrus, ktorí si naklonení k sebe čosi šepkali. Našla som Adriana. Sedel pri rovnakom stole o kúsok ďalej. Zakýval mi a po tvári sa mu rozľahol mierny úsmev.
"Ahoj," pristúpila som bližšie.
"Ahoj," odzdravil.
Sadla som si na koženú pohovku v rohu a s očakávaním sa naňho pozrela.
"Čo sa deje?"
Pozrel sa na mňa a v očiach sa mu zalesklo. Nevedela som identifikovať čo to znamená. "Nič len... Myslel som, že by sme sa mohli stretnúť." Bolo mi jasné, že chcel povedať niečo celkom iné, ale rozmyslel si to. Trochu ma to zamrzelo.
"No.."
"Adrian! Kiara! Čo vy tu?" pribehlo k nám rozjarené vyššie dievča so spleťou atramentových vlasov. Čo tá tu robí?
"Ahoj, Violet," riekol Adrian sucho.
"Rada ťa znovu vidím, Kiara," otočila sa usmievajúc ku mne. Iba som letmo dvihla kútiky úst. Očami mi rýchlo prebehla po tele. "Zvláštne, že ešte..."
Adrian ju umlčal pohľadom.
"Prepáč, no," zazrela naňho, ale úsmev jej nemizol z pier.
Zdalo sa, akoby sa boli priatelia celú večnosť, ale nespomínam si, že by som niekedy Adriana videla s Violet. To by som si pamätala.
"Vy dvaja sa vlastne odkiaľ poznáte?" myšlienky mi vyšli z úst.
Obom sa na tvárach črtali rozpaky.
"My sme... starí priatelia," vytislo zo seba bledé dievča.
Nedôverčivo som nadvihla obočie.
"Si ty...?" preniesla som pohľad na Adriana, v mysli si vybavujúc ebenovú nádheru.
Fľochol na Violet, ktorá ledva badateľne prikýval a zopakoval gesto aj on, tvárou ku mne
"Oh..." snažila som sa spracovať informácie.
"Tak, už máte objednané?" veselým hlasom prerušilo dievča ticho čo medzi nami zavládlo a uvelebilo sa vedľa mňa.
"Áno, môžeš si sadnúť..." vzdychol Adrian.
"Dala by som si niečo sladké," tvárila sa, že nič nepovedal.
Dvihla ruku a načiahla sa po jedálny lístok čo ležal pred Adrianom. Spleť tmavomodrých vlasov mi dopadla na rameno.
"Zaujímavé vlasy," upriamila som pozornosť na ne a atramentová farba sa mi vpíjala do očí.
"Oh... ďakujem," zahanbene sa usmiala.
"Sú prefarbené?"
Očami zablúdila k Adrianovi hľadajúc u neho pomoc, ale neskôr pokrútia hlavou.
"Wow," hlesla som.
"Vieš, anjeli nie sú úplne ako ľudia. Môže sa nájsť čokoľvek, čo nie je úplne ľudské," šepol Adrian.
"Pravda," prikývla Violet, "Labia ich má napríkľad úplne červené." Vysvetľujúc ku mne otočila hlavu, ale slová sa jej zasekli v krku.
"Takmer ako ty," udivene prižmúrila oči.
"Také ich mám od narodenia," nezaujato som pokrčila plecami.
Pristúpila k nám tmavá žena s kontrastujúco bielou zásterou uviazanou na páse.

"Co vám ponúknem?" milo sa spýtala čašníčka.
"Palacinky," vyhlásila som rozhodne.
"S horúcimi malinami, či bez?" odhalila zuby sťa perličky, čo jej kontrastovali s tmavou pokožkou.
"S."
"Aj mne poprosím!" vyhŕkla Violet. Žena len roztiahla pery v polkruhu. "A vám?" otočila sa k Adrianovi.
"Ja si poprosím slepačí vývar," riekol Adrian.
Čašníčka sklonila hlavu a čosi načmárala na papierová blok."Ešte niečo?" ozvala sa napokon.
"Možno by sme si potom mohli dať dezert..." mlsne pomykal obočím Adrian.
"Áno, tamten čokoládový!" s nadšením Violet takmer vyskočila zo stoličky ukazujúc na hŕstku koláčov za hrubým sklom vo výklade. Bod umelým svetlom sa leskli lahodné prísady, až sa mi zbiehali slinky v ústach.
"Nie, nie, skôr niečo ovocné..." dumal Adrian.
"Ale veď čokoládové sú oveľa lepšie!" trvala si na svojom Violet.
"Ale ovocné sú nielenže zdravšie, ale aj oveľa šťavnatejšie," odmietal jej názor Adrian.
Neubránila som sa tichému smiechu. Taká detská škriepka.
"Fajn, fajn!" chechtajúc sa som rozhodila rukami. "Tak prosím vás jeden ten malinový a jeden čokoládový."
Keď tmavá žena odišla, Adrian oslovil Violet. "Kde si tak dlho bola? Dlho som ťa nevidel."
"No vieš... Behala som po svete. Užívajme si, kým sme ešte mladý!" vystrelila rukou hore, podobne ako sa to robí pri pogovaní, a široko sa usmiala.
"Hm," Adrian stisol pery, akoby na niečo spomínal. "Čo ťa prinútilo sa sem vrátiť?"
"V New Yorku som stretla Daniela. Chvíľu som si myslela, že si to ty," kamarátsky ho päsťou buchla do ramena.
Adrian stuhol. Videla som, ako ho myklo, oči sa zaplnili čímsi, čo určite nebola radosť.
"Kto je Daniel?"
"Nevieš? Adrianov..." otočila sa ku mne Violet.
"Kamarát," skočil jej do reči.
Violet sa veľavýznamne pozrela na Adriana a pokrútila hlavou.
Chcela som vykričať svoje pochyby, spýtať sa, čo sa deje, ale vyrušila ma čašníčka, čo v rukách na veľkých podnosoch niesla naše jedlo.
"Polievka?" jej melodický hlas sa rozľahol okolo nášho stolu.
Kývla som smerom k Adrianovi.
Položila zaváňajúcu tekutinu pred jeho tvár a ozval sa cvendžavý zvuk keď si z kovového pohára vyberal do servítky zabalený príbor. Napokon sa aj chrumkavé palacinky dostavili k svojim majiteľom a všetci sme si s pochvalami vychutnávali jedlo.

Viezli sme sa čistou ulicou s modernými domami. Na oblohe visela tma, nadýchané oblaky zatemnili oblohu a zabránili jagavým nočným svetielkam ukazovať svoju krásu. V príbytkoch sa už poväčšine nesvietilo. Pouličné lampy hádzali lúče na drevené lavičky pri ceste. Húkanie sovy sa rozliehalo nocou, narúšané len tichým pradeným motora.
Kovový voz zastal na ceste.
Obrátila som sa na zeleno-okého tínedžera. Keď zachytil môj pohľad, kútiky úst sa mu jemne nadvihli.
"Dobrú noc," načiahla som sa a objala ho. Pod rukami sa mi rozliehalo svalnaté, teplé telo. Zovrela som ho pevnejšie.
Potom som otvorila dvere a vybrala sa domov. Na chrbte som cítila jeho pohľad, auto stále hučalo na mieste.
"Kiara..."
Otočila som sa.
"Áno?"
V očiach sa mu zaleskli slzy. Ledva badateľne pokrútil hlavou.
Povzbudzujúco som stisla pery, venovala mu posledný pohľad odkráčala.
Dvere sa zabuchli. Až potom sa ozval zvuk idúceho auta a za výfukom objavil plyn.
Išla som si ľahnúť s myšlienkou. Spomienkou. Na Ianove doberanie.
Nie, toto rande nebolo.
Adrian
Bol to zvláštny pocit takto odchádzať od jej domu, bojujúc s túžbou zvrtnúť sa na päte a vraziť dnu, chytiť ju okolo drieku a hlboko sa jej pozrieť do očí. Potom by som ju pritisol k sebe a pomaly, pomaličky, sa s privretými očami naklonil bližšie, až by sa naše pery spojili v bozku. Lenže nemôžem. V záchvate hnevu som treskol rukou do volantu až mi tam zostal červený fľak. Kedy mi odpustí? Ak vôbec... Nemôžem takto fungovať ďalej. Sedieť len o pár centimetrov od Kiary, ľahko sa usmievať a tváriť, že všetko je v najlepšom poriadku.
Stisol som kožou potiahnutý volant silnejšie, aby som sa neotočil späť. A prečo? Lebo som bezprostredne miloval? Odfrkol som si. To nie je fér.
Potláčal som v hlave naivné tušenie, že druhý dôvod Kiarinho odcudzenia je Danielova chyba. Veď je to hlúposť! Kiara by bolo také dačo povedala... Spomenul som si na ten neposlušný odtieň jej očí a nezbedný úsmev. Už ju viac nepoznám. Mohlo sa stať čokoľvek. Cítil som beznádej, prepletanú cez bezmocnosť čo sa mi vpíjali do tela naplňovali ma, až som ako kypel ako horúca sopka.
Čo mám robiť? No samé sa to nevyrieši... Vytiahol som z vrecka mobil a na presvietenom displeji vybral poznámky.
Rýchlymi pohybmi prstov som na elektronickej klávesnici napísal stručnú poznámku. Stálo tam:
10:00 Kúpiť kvety. Najlepšie červené ruže.

Spokojne som uložil mobil späť na svoje miesto a o čosi kludnejšie sa pustil cestou k domu.
Hustý, červený lak obíjal môj necht až sa stratil pod farbou. Spod privretých drevených dverí ku mne doľahol hlas.
"Kiara, poď mi pomôcť!"
Vzdychla som si. "Lakujem si nechty!" mierne podráždene som zvolala hlasným tónom.
"Ako chceš, ty nebudeš mať koláč..."
Prevrátila som očami. "Vydrž chvíľu..."

"Dobre, ešte mrazené ovocie," riekla teta rozdávajúc rozkazy.
Rukou od cesta som poslušne siahla do vrecúška.
Vo nohaviciach mi začal vibrovať mobil. Predčasne som dokončila činnosť a nemotorne si utrela ruku do fialovej zástery. Správa bola od Adriana.

Budem ťa čakať o ôsmej na lúke. Tej prvej. Dúfam, že prídeš.

Usmiala som sa uložila mobil späť.
Padol súmrak. V diaľke som videla žiarivú, oranžovú guľa ako zachádza do zeme. Posledné farebné lúče sa načahovali k oblohe, Ale Slnko ich stiahlo spolu s "telom". Vysoká tráva zaliata posledným svetlom mi siahala po pás tiahnuc sa po celom priestranstve. Husté, vysoké stromy sa kývali vo večernom slabom vetre a šušťali listami. Spoza tenkých stebiel lúčnej trávy som zbadala som guču havraních vlasov. Rozbehla som sa. Bodliaky s tŕňmi sa mi zachytávali na ponožky a nohavice, pričom hustý porast mi bránil v pohybe šľahajúc ma.
"Adrian!" zakričala som. Dvoma ďalšími skokmi som bola bližšie. A videla.
Na zemi ležalo telo. Zúbožené, dokopané. Krk mu lemovala modrina. Čiesi otlačené prsty ho poznačili, vytvorili fialovú ranu. Miesto vedľa ramena mal roztrhané, valila sa mu odtiaľ karmínová tekutina. Zvíjal sa v bolesti.
Dokaličenú tvár otočil ku mne. Na čele sa mu leskol pot, pery sa triasli. Bolesť v zelených očiach mu priam pulzovala, sledovala som priezračnú slzu ako sa mu drží na mihalnici. Vedľa neho ležali rozsypané na fádnej zemi sýto červené ruže, polámané, sťa ich majiteľ.
V šoku som sa otočila.
A zazrela druhú postavu. V kŕči stál vzpriamený, sťažka dýchal. Na perách sa mu leskla krv a v pramienkoch stekala po brade. V ústach sa mu vynímali špicaté tesáky zahalené tekutinou života.
Či smrti?
Bol stuhnutý, ľadové oči zhrozene upieral pred seba. Akoby by si práve začal uvedomovať, čo sa stalo. Zaťaté päste držal od tela, z chrbta mu rašili ebenové krídla.
Do očí sa mi nahrnuli slzy.
"Ty... ty..." vydralo sa mi z hrdla pomedzi plytké prerývané vzlyky. Navrela mi tam hrča.
Uprel na mňa vyplašený pohľad.
A niečo sa v ňom zmenilo. Akási bolesť. Bolesť ľútosti. Ľutoval, že mi ublížil? Alebo že jemu?
Vrhla som zdesený pohľad na Adriana. Pery sa mi krivili v grimase, zaseknuté niekde medzi plačom a krikom.
Nehýbal sa. Hlava aj ruky mu bezvládne ležali na zemi.
"Adrian!" zvrieskla som a hodila sa k nemu.
Všetko bolo ako spomalené. Mocne som ním lomcovala, snažiac sa prebrať ho k životu. Po líci mi stiekla horúca slza. Nie. Milióny horúcich sĺz.
A odrazu som prestala. Jeho telo opäť kleslo späť na chladnú zem. Bezvládne.
Ruky mi ostali pritisnuté na jeho chrbte, bez pohybu. Tvár som vyvrátila k oblakom a plakala. Vzlykala. Už to neboli tie plytké, akoby som nevedela chytiť dych, plné šoku. Do týchto sa predralo aj uvedomenie. Že je mŕtvy. Naozaj.
Prudko som vstala.
"Ty!" skríkla som na Adrianovho dvojníka ukazujúc naňho ukazovákom.
Po perách mi až do úst stekali kvapky z očí. Pocítila som slanú chuť na jazyku.
S ďalším návalom vzlykov mi prst bezmocne klesol dolu.
"Kiara..." povedal, akoby prosil.
O odpustenie?
Zastavila som ho mávnutím rukou.
Pokrútila som hlavou.
Nechcem to počúvať.
"Ja..." dotkol sa mi ruky.
"Nechaj ma!" vytrhla som sa mu.
Od červených očí sa valili ďalšie pramienky sĺz.
Zdvihol zrak a uprel na mňa pohľad.
Ľadovými očami ma prosil o odpustenie.
Bola som k nim chladná, sťa ich farba.
Otočila som sa a bežala. A bežala. Preč.
"Kiara!" doľahol za mnou jeho hlas.
Pridala som a rukou si zotrela si z líca slanú vodu.
Stonky kvetín a drsná tráva ma bičovali, keď som cez ne v rýchlosti uháňala. Zospodu sa mi po nohách načahovali rastliny, akoby ma chceli zraziť na zemi. Vytrhávala som sa z ich zovretia a nič si nevšímajúc šla ďalej. Nemotorne som občas siahla rukou ku tvári a zotrela nechcenú tekutinu.
Každá jedna myšlienka na to, čo sa stalo, mi zovrela hrdlo a oči sa mi znovu zaleskli slzami. Zaleskli sa bolesťou, ktorú som cítila mysliac na to, že ho už nikdy neuvidím. Nebudem počuť jeho hlas.
A zrazu som zastala. Klesla som na kolená a nechala plaču voľný priebeh.
"Nenávidím ho!" búšila som päsťami do zeme. Nasledovala ďalšia várka vzlykov.
Lenže potom som si spomenula na tie sny. Na naše stretnutie. Túžbu pobozkať ho a zvodný pohľad.
Nenávidím ho. A ľúbim.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Ewiline Ewiline | E-mail | Web | 27. července 2013 v 21:55 | Reagovat

Promiň ale já zase čtu od začátku :-) Vlastně to mám napsaný v poznámkách ale to je detail... Užij si to v Crotie :-P  :-D  :-D  :-D A hlavně se vrať v pořádku :-)

2 Milča Milča | Web | 27. července 2013 v 22:09 | Reagovat

Chudinka Kiara...nepřála bych si být v její "špagetové" situaci (špagetové myslím tak, že je to dost zamotané :-D  :-D )
Jinak ohledně té učitelky z Hello my name is...death = Kruci Lexi ty přijdeš na všechno!!!!  :-D  :D  :-D  :-P
A v Chorvatsku si to užij ;D

3 Fia Felis en Niger Fia Felis en Niger | 28. července 2013 v 13:09 | Reagovat

Hroza Lexi! Prave som zistila, ze tu je wifi a ty mi zdrhnes? No pekne.... :D Kazdopadne som na mobile a nechcu sa mi tu pisat dlzne makcene atd... No nic. A som rada, ano :-D  Ze si sa konecne unuvala mi urobit radost :D  Ugh uz chcem odist. Je tu taka krava ktora proti mne a Enne postvala  skoro cely tabor. Domov! Ku compu! Tak koncim kedze je tu ta wifi bezim si pozriet Dana Dreva :-D

4 Bajušik Bajušik | 28. července 2013 v 17:21 | Reagovat

V pohode hlavne si to uži :-)  ;-)

5 Yasemin Other Van de Notte Yasemin Other Van de Notte | E-mail | Web | 28. července 2013 v 18:28 | Reagovat

Ja už som sa o suprovosti vyjadrovala :D :D

6 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | 29. července 2013 v 17:27 | Reagovat

Krásná kapitola..! :-) Jako vždycky, už se těším na další díl..!

7 Katherine Katherine | Web | 30. července 2013 v 14:39 | Reagovat

Som zvedavá ako to bude ďalej

8 Zoey Zoey | Web | 3. srpna 2013 v 16:56 | Reagovat

Páni, musíš napsat další kapitolu nebo umřu! NO to snad nehrozí, každopádně, moc se mi to líbí!
A užívej v Chorvatsku! :D  :-)

9 Knihofil18 Knihofil18 | 12. září 2013 v 21:50 | Reagovat

Ľúbi ho nenávisťou :3333

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama