PREČÍTAŤ TENTO ČLÁNOK

Zasvätená diablovi - 7. Časť: Činy

8. prosince 2013 v 14:31 | Lexi Perennis Van der Lux |  Zasvätená diablovi
Drahouškoviaaa:3 Neviem čo sa to zase deje s blogom, ale dúfam že sa to rýchlo opraví... A že sa mi toto vôbec zverejní -_- Čo si myslíte vy? Sťahujete sa? Ja dúfam že sa to ešte opraví, ale ak nie... No nič, pridávam 7 kapču ZD;))




Kapitola siedma - Činy

Vidím, že aj jej navrela v hrdle hrča. Že aj ona ma stiahnutý žalúdok od žiaľu.
"Ľúbim ťa," šepne a bucľatá kryštálová slza sa jej vykotúľa z hnedých očí.
Ona ale našla silu prehovoriť. To len ja nie.
***
Vidí ten výraz na svojej sestre. Ten zmučený pohľad. Veď si myslela, že je mŕtva! A teraz, z ničoho nič, bez jediného varovania, vysvetlenia, sa tu objaví znova.
Možno to nemala robiť. Ale... Nemohla ju nechať na pokoji.
Victorii jej vlastné myšlienky znejú dvojzmyselne.
Chce sa jej opýtať ako sa jej darí. S povzbudivým úsmevom sa jej spýtať, čo sa za ten čas udialo.
Ale nemôže. Jednoducho nemôže. Vidí tie otázky, čo Alexia kladie i keď neprehovorí. Vidí na nej, čo ju zaujíma.
Je rada, trasie sa šťastím, že znova vidí svoje sestru. Znova vidí svoje... všetko. No zmáha ju ešte jedna záhada, na ktorú ryšavé dievča nemôže odpovedať. Kde bola? Čo sa stalo? Ako sa sem dostala?
A preto sa Victoria nesmie tváriť akoby nič. Nie je si istá, či má Alexii, svojej, podľa jej pocitov, malej sestričke, všetko vysvetliť. No keby jej to nepovedala, spýtala by sa to. Hľadala by odpoveď. Alexia vždy hľadá odpoveď.
Toto neprichádzalo do úvahy. No Victoria túži, tak strašne chce, povzbudiť svoju sestru, nechať ju pocítiť úľavu.
Nemôže. A to ju dobíja.
Opäť sa pozrie do očí svojej sestry. V tej čierňave, oceáne tmavých vôd, sa na povrchu rozbúrenej hladiny odráža búrka pocitov.
Tak skľúčene na ňu hladí, tak sa jej chce dotknúť. A ryšavé dievča len stŕpnuto stojí so smútkom v duši lebo vie, že jej to nemôže dopriať. Že to nemôže dopriať sebe.
Hodnú chvíľu na seba len hľadia.
"Alexia..." ozve sa Victoria.
Dievča s tmavými vlasmi sa strhne.
"Viem čo ti vŕta hlavou," nežne jej pozrie do očí. "No nemôžem ti odpovedať," zamračí sa.
Alexiine čierne oči zbĺknu iskrou zvedavosti. Trochu sa uvoľní, už nestojí tak stŕpnuto, upäto.
"Pravda je, že vôbec neviem."
"Ale si tu. To je jediné, čo som vždy chcela," unikne šepot spod plných pier.
Alexia sa takmer ani nepohne, akoby sa bála, že to môže rozdrviť jedinú slabú hrádzu čo podopiera možný vodopád sĺz.
"Som," dvihne kútiky úst Victoria. Nie je to falošný úsmev, silený. Spod vrstvy sĺz sa na drobnejšie dievča usmievajú teplé, slabohnedé láskavé oči.
"Ale bolo to zvláštne, Alexia," rázom zmizne úsmev a pri čudnej spomienke sa zamračí. "Bojím sa."
Zaťatosť zračiaca sa na jej tvári dokazuje čosi vzácne. Obáva sa. To áno. Ale nevzdáva.
"Mal taký výraz... Oči plné šialenstva, chtivosti. Pôsobil pokojne, no len ako spiaca sopka."


***
Sedím na tom istom mieste, kde ma nechala. Rukami kŕčovito zvieram kúsok zrkadla, akoby ochraňujúc jediné čo mám. V mojej popletenej mysli sa vytvára falošný dojem, že mi to vráti všetko späť. Úplne späť. Nie ako teraz.
Prázdne oči upieram kamsi do priestoru pred sebou, duchom sa však vzďaľujem. Snažím sa spracovať čo som sa dozvedela, no nejde mi to. Je toho na mňa veľa. Priveľa. A ja nie som silná.
Nebolo to len zvláštne. Bolo to strašidelné.
Otvára sa predo mnou brána, do ktorej chtiac-nechtiac musím vstúpiť. Veci celkom nereálne, no i proti vlastnej vôli im verím.
Už niet úniku. Dvere sa zavreli.
Odpudzujem túto myšlienku, ale neustále ma naháňa. Veď sa nemusíš báť. Je tu Victoria.
Lenže ona tiež patrí do sveta za bránou. Aj keď si to nechcem pripustiť.
Z myšlienok ma vytrhne výkrik.

***
Victoria kráča ráznym krokom medzi chatrčami a čelo sa jej krčí od tuhého rozmýšľania. Podvedome zatína a opäť uvoľňuje päste v snahe nájsť vhodné riešenie.
Musí niečo urobiť. Ale kde je správna cesta?
Nechce urobiť zbytočne veľa. Nesúhlasí s tým, nepozná ho a nevie odhadnúť následky. Lenže čo keď urobí primálo a doplatí na to?
Aká je jeho skutočná moc? Nevie.
V hlave sa jej však klíči nápad. Okolo neho je len bledá hmla neznámeho, prázdne miesto, ktoré nepomáha riešiť jej problém. Zhlboka sa nadýchne a privrie oči, akoby šepkala tichú modlitbu, čo však nerobí. Potom otvorí oči, preberie sa z dumania a ráznym krokom sa poberie ďalej. Je to jasné. Je rozhodnutá.

V meste sú tri kostoly. Dva z nich pochádzajú z trosiek pôvodných konštrukcií a jeden, najmenší, pripomína skôr obyčajnú budovu s dreveným krížom nad biednym vchodom.
Victoria hľadá strednú cestu - nevzbudiť málo, ani veľa pozornosti.
Mala viac nápadov, no nakoniec sa priklonila k tomu celkom prvému.
Kostol severovýchodne od centra mesta, známi ozdobným sklom prosto položeným v dierach na okná bol priveľký a nadmerne navštevovaný aby bol súci na Victoriin účel. O čosi menší, nachádzajúci sa kdesi medzi okrajom civilizácie a skládky je obložený veľkými kusmi zrkadiel dookola jedinej miestnosti, spolu so strohými lavicami pre modliacich sa, a železným pultom s kusom roztrhaného obrusa pre kňazov.
Zrkadlá. Chlapík pri stánku.
Po priestore sa rozľahne zvuk zvonov. Odbila dvanásta - hodina pokory. Svetlohnedé oči dievčaťa sa naplnia vzrušením, panikou a odhodlanosťou. Rýchlo!
Napne svaly na nohách a rozbehne sa. Musí tam prísť včas, v určený okamžik. Ohnivý vodopád vlasov jej šľahá zo strany na stranu v lesku žltého slnka, ktoré prekuklo spod oblakov, ako sa nakláňa v pohybe. Nezastavuje, s dychom o preteky, no nespomalí.
Budova zostavená z veľkých drevených lát rozhodne neprekypuje novotou.
Staré drevo nesie na sebe zvláštny povlak špiny a v stenách sú rozosiate ryhy. Okolo sa váľajú zvyšky a skla a časti predmetov pozabáraných do udupanej hliny.
Cez krehkú stavbu k Victorii doľahne hlas kňaza. Odriekavá modlitbu a pripravuje si obitú čašu.
Ryšavé dievča mykne.
Kedysi zvykli Boží služobnici piť víno, no to už bolo dávno. Je to luxus, vyžaduje to pestovanie a hromadnú prácu. Tu to ťažko nájdete. Keby ste sa o čosi také pokúsili, príliš pútate pozornosť.
Victoria detailne počuje rez britvy a karmínovú tekutinu stekajúcu do pohára s troškou vody aj napriek tomu, že nestojí v miestnosti.
Toto bol moment, na ktorý čakala. Vtrhne do zadných malých dverí slúžiacich na prechod pre kňaza vrúti sa k oltáru. V jej ušiach znie ozvena jej krokov a vŕzganie pántov. Ľudia kľačiaci pred obrími papekmi letmo ponášajúcimi sa na lavičky hľadia jej smerom, no akoby ju nevideli.
Kňaz v jednoduchom bielom habite položí čašu na kamenný stôl pred ním. Tesne pred tým ako vyriekne ďalšie slová vďaky Pánovi a tesne potom ako naňho všetci zúčastnení uprú zrak, sa Victoria prirúti blízko k nemu a zahodí predmet zo stola. Pozlátený predmet letí vzduchom ako v spomalenom filme a červená tekutina tancuje v jeho vnútre, až kým s cvengotom dopadne. Mláčka krvi na kamennej podlahe pritiahne pohľady všetkých.
Videli to. Videli, ako čaša sama padla. Videli, že sa jej nikto nedotkol. Vyjavené oči pozerajú len na jedno miesto. Zračia sa im tam im tam obavy, nervozita a ojedinele aj strach. Victoria sa prestrčí cez dav ktorý jej dotyky necíti a kľakne si. Prstami nahmatá rukáv ľanovej košele a nakloní sa. Vysuší časti podlahy v tvare písmen. Tvorí slová, vetu.
Boh neexistuje.
Ľudia sa teraz boja. Nie sú len nervózni, cítia hrôzu.
Victoria sa utešuje myšlienkou, že neurobila nič nesprávne. Pomohla im nájsť pravdu, veď sama si to myslela aj kým žila, kým nemala iný dôkaz ako biedu ľudstva. Ale takýmto spôsobom...? hučí na ňu svedomie.
Medzi ľuďmi sa správy šíria rýchlo, i keď o nich nik nehovorí na verejnosti. Všetci mlčia ako v hrobe.
Ďalší deň sa vo všetkých troch kostoloch ubudlo ľudí. Zopár z nich uverilo odkazu, no väčšina sa bála. Ich predstavy o možnej budúcnosti sa pohybovali v absolútne absurdných končinách.
Victoria navštívila všetky Božie domy a pozorne sledovala ľudí. Boli akási zdržanlivejší, tichší, dokonca opatrní.
Vychádza z murovanej budovy s vyrytým krížom vedľa biedneho vchodu. Myšlienky sa jej točia okolo jej činu. Skúmavo si obzerá ľudí čo prechádzajú okolo nej bez jediného slova a snaží sa im čítať z tváre.
Spolu s davom ktorý ju však nevníma zamieri do mesta. Na hranici centra sa každý člen stáda ľudstva rozpŕchne na inú stranu.

***
Posledný kúsok mäsa som dojedla už ráno. A i keby nie, pokazilo by sa. Potrebujem nové zásoby. Predstava ako sa plížim do centra a krčím striehnuc na príležitosť sa mi nepozdáva.
Urobím to znova, to je jasné. Akoby mohol človek prežiť bez druhých? Každý bojuje za seba, nepomáhame si. Nie dobrovoľne, no i tak by sme umreli jeden bez druhého.
Ale teraz nie. Nechcem samú seba vystaviť pochmúrnej nálade mesta. Túžim si prečistiť hlavu, cítiť aspoň chvíľu že môj život má zmysel.
Odložím žltohnedú deku a vstanem. Pretiahnem si stŕpnuté nohy vykuknem z chatrče. Na ľavo sa črtá kraj ohniska a udupaná pôda. Celý priestor kde leží chatrč lemujú stromy. Skrz ich vetvy vpravo riedko rozsypané ďalšie. Cez otvor sa prestrčím von napnem sluch. Pofukuje vietor, krúži po všetkom živom i neživom a píska si melancholickú pieseň. Okrem toho... Ticho. Ticho. Vzdialene počujem ruch z mesta, len ako slabý šum niekde na pokraji mojej mysle. Poddám sa tichu prichádzajúceho z hustého lesa.
Kráčam po lesnej ceste nevšímajúc si sneh pod nohami ani ostré ihličky ľadu zapichujúce sa mi do pokožky. Nevidím ako sa mocné stromy plné zeleného ihličia ohýbajú pod náporom vetra, ani ako sa krajina mení.
Idem ponorená v myšlienkach. Vidím otázky.
Victoria. Ona žije? Alebo nie? Zdá sa mi to? A kto jej ten zvláštny cudzinec? Mám halucinácie? Som preťažená bezmocnosťou že si predstavujem zdroj jedinej lásky ktorá sa mi dostala? Či je všetko pravda a my sa rútime kamsi do neznáma?
Ľudia v kostoloch. Čo sa stane teraz? Prestanú veriť v Boha? Prestanem ja veriť v Boha?
Verím v Boha? Čo môžem očakávať? Som v nebezpečenstve? Sme v nebezpečenstve? Pomiatli sa všetci? Pomiatla som sa iba ja?
Nie som si ničím istá. Je toľko otázok, no žiadne odpovede! Keď nejakú začnem hľadať, vynoria sa len ďalšie záhady.
Pokožku mám už mám ako z ľadu a prstami ledva viem pohnúť. Chlad však stále necítim. Akoby ma obchádzal ten pocit, akoby som bola duchom mimo svojho tela.
Veď som. Plávam v myšlienkach. Ponáram sa až do hĺbok najväčších starostí.
Odišla som z toho krehkého stvorenia, prenechala vládu nohám bez rozumu. Stala sa z neho prázdna schránka, len telo bez vedomia.
A to si kráčalo kam sa mu zachcelo. Kam ho nohy viedli.
Precitnem, pomaly sa vrátim z nebeských výšok späť na Zem. Rozhliadam sa okolo, hľadajúc záchytný bod, niečo čo mi povie, kde sa nachádzam. Snažím sa Ešte som tu nebola. Nikdy. Nie takto ďaleko od mesta.
Rozmýšľam čo podniknúť. Už cítim chlad ako sa mi driape od koncov údov až kamsi dovnútra, teraz viem, ako ma štípu líca. Zožiera ma hlad. Prsty mám ako desať cencúľov, neschopné hocakej práce. Ešte by sa mi zlomili.
Rozhliadnem sa okolo stále neistá.
Všade smreky a jedličky zasadené do hliny kdesi pod veľkou vrstvou sypkého snehu, z ktorého kde-tu trčia brvná. Po pravej ruke, za veľkou borovicou, však zazriem čosi nanajvýš nečakané.
Dosky pozliepané dokopy v celkom jasnom KVADRI a sklo z ktorého sa odráža bledé svetlo.
Dom? Nie. Chatka? Áno.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Milča Milča | Web | 9. prosince 2013 v 8:35 | Reagovat

Je to mazec!
Tato povídka už je u mě na žebříčku mezi nejlepšími!!! :D
Jinak, já tomu čas dám, stěhovat se nebudu!

2 Scriptie*13* Scriptie*13* | 10. prosince 2013 v 15:52 | Reagovat

Stěhovat se? Proč?
Jinak. Kapitolka opět skvělá! Nevím, jak to děláš, ale vždycky je to plný emoci! A Victoria dneska zabodovala, to musím uznat. :-D Každopádně, těším se na další. :-D

3 Elizabeth Fallen Elizabeth Fallen | Web | 10. prosince 2013 v 18:05 | Reagovat

wow, skvelá kapitola! Ja už som mala sto chutí odsťahovať sa ale zostávam...

4 Faint Faint | Web | 13. prosince 2013 v 19:27 | Reagovat

juuj nestíham to čítať :D Musím si nájsť čas od tej kapitoly, kde som sa stopla. Píšeš rýchlo! :D

5 Ewiline Ewiline | E-mail | Web | 13. prosince 2013 v 20:38 | Reagovat

Nestěhovat! Nikam :_D Už to docela "šlape" (klepu na dřevo) :D
Tw líbí se mi to čím dál víc :D Už se těším na další ;)

6 Ilía Ilía | Web | 29. prosince 2013 v 20:47 | Reagovat

Nikam se nestěhuju... A kapitola je skvělá (jako vždycky :-D) Zase emoce. Tolik emocí, když se nemůže rozhodnout, nebo si není jistá. Skvělý!! Těším se na osmou :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama